Expedícia Bushman Kidepo


Naše zoologické výpravy do Afriky majú jediný cieľ. Je ním dokumentovanie zanikajúceho sveta veľkých afrických zvierat. Čas na Afriku je teraz, zanedlho divé africké zvieratá jednoducho nebudú. Niekedy podnikáme cesty aj do turistami málo navštevovaných oblastí. takéto výpravy majú expedičný charakter. V málo poznaných končinách Afriky potrebujete spoľahlivých partnerov. My takého partnera máme! BUSHMAN


Čo sme urobili?


V archíve máme viac než 30 000 fotografií z 11 afrických štátov. Dosiaľ sme mali šťastie navštíviť 60 afrických národných parkov a rezervácií. Ako pracovníci ZOO Bojnice pomáhame na projektoch záchrany viacerých ohrozených druhov. V roku 2011 sme vytvorili dokumentárny film "Zambia: Neznáma Afrika" a v roku 2012 film o záchrane posledných antilop Derbyho v Senegale - "Djink i junka".


Expedícia Bushman Kidepo (Uganda-Rwanda 2013)


Na tento august máme naplánovanú výpravu k ugandsko-sudánskej hranici do odľahlého, neznámeho a ešte pred niekoľkými rokmi takmer nedostupného národného parku Kidepo. V ňom, ako aj na ďalších miestach, budeme napĺňať svoje zoologicko-dokumentaristické ciele so zameraním na vzácne a ohrozené druhy zvierat, z ktorých niektoré sú častokrát turistami nevšímané. Podrobnejšie správy z tejto cesty, od parku Kidepo až do hôr Rwandy budeme prinášať na týchto stránkach.


1.    Na sever do Kidepo


Naša Toyota Landcruiser Prado, tak trochu obstarožná dáma ošumelého zovňajšku, ale so spoľahlivým a dobre vyladeným motorom, vytrvalo odhryzáva kilometer za kilometrom z predlhej, vyše 700 kilometrovej cesty do Kidepa. "Najťažšie býva prešplhať pohorie Orom", dodáva šofér Moris, mladý a šľachovitý Uganďan z Gulu s výzorom domorodca z kmeňa Dinka. Aj keď patrí ku kmeňu Luo, jeho severný fenotyp ovplyvnený Sudánom je nepopierateľný. Pomaly a zarputile zdolávame jeden vŕšok za druhým, jeden kamenný či rozbahnený úsek za ďalším. V Kitgume očakávame neslávne známe utečenecké tábory. Dnes ich ledva rozoznáte od okolitých sídel.
Kidepo je izolované, odľahlé a donedávna veľmi málo známe územie v severovýchodnom cípe Ugandy, tesne pri sudánskych a kenských hraniciach. Môžu za to samopaly AK47, ktorými sa vyzbrojili divokí a neskrotní Karamodžania po páde Idiho Amina jednoducho tak, že vylúpili muničné sklady parku. Pomocou nich si ešte pred niekoľkými rokmi vymáhali svoje práva vyvoleného národa božieho, viedli svoje medzikmeňové šarvátky a dokonca si raz dovolili prepadnúť prezidentskú ochranku. Aby vláda prinavrátila zašlú slávu národného parku, ktorý ešte v 60. rokoch patril k najzvernatejším v celej Afrike, musela v roku 2001 zaviesť odzbrojovací program. Navyše často krát do parku vtrhli Sudánci, aby zabíjali zver, niekedy pritom zavraždili ugandských strážcov prírody alebo predávali Karamodžanom ďalšie samopaly. V Kaabongu divokí Karamodžania len postávajú pri ceste, skôr vyplašene nás pozorujú a nás teší, že už nie sú nebezpeční ako pred desiatimi rokmi. Úplne neočakávanou prekážkou sa nestali cesty a ich náročnosť, ale rieka Pager, ktorá križovala našu cestu do Kidepa. Práve v čase nášho prechodu sa po výdatných dažďoch z predchádzajúceho večera úplne rozliala a zaplavila jediný most, ktorým bolo možné dostať sa na druhú stranu. Vodný živel zastavil stovky domorodcov, ktorí nútene povystupovali z autobusov, minivanov a po africku, ležérne a ostentatívne postávali a čakali, čo sa bude diať. Pre nás beloškov to boli vrásky na čele, no obchádzka neprichádzala v úvahu a iná cesta neexistuje. Upokojujeme sa slovami: "TJA" - "Toto je Afrika". To určite zvládneme. Padlo rozhodnutie. Čakáme, kým voda opadne zo 130 aspoň na nejakých 90 cm. Potom to našou starenkou Toyotou cez tú vodu prerazíme. Ubehla hodina. Dve. Tri. Voda klesala, no pomalšie ako sme čakali. Za celý ten čas sa brod stal prehliadkou domorodých nápadov a pokusov prekonať prudkú vodu. Tí nedočkavejší sa odvážne vrhli do vody a pomaly prerúčkovali po moste. Neskôr sa k nim pridali ďalší, jeden s truhlou na hlave, iný so sliepkami pod pazuchami. Iní zas využili dlhú chvíľu a vykúpali sa v zátoke alebo sa smiali na zábavných a čudne vyzerajúcich troch belochoch s rovnakými klobúkmi, košeľami a topánkami. Všetci sme totiž mali našu expedičnú Bushman výstroj. Podchvíľou sa aktivizovali podnikaví chlapci a za drobný poplatok ochotne preniesli netrpezlivému motorkárovi v rukách celú motorku. Cez rieku sa už predrali dve terénne autá, čo pre Morisa znamenalo, že ideme. Ešte pre istotu upchať uterákom všetky otvory po bokoch auta, hlavne tie k batožine a môžeme ísť. Bleskový prejazd rozdivenou vodou siahajúcou po spätné zrkadlá, pedál na podlahe a sme na druhej strane. Pokračujeme.
Pri rieke Pager som spoznal, že expedičné topánky Bushman sú naozaj dokonale vodotesné. A ako na mnohých iných miestach, aj tu sa ma viacerí domorodci pýtali, či nemám nejaké rezervné a či by som im jeden pár nemohol darovať. Na inom mieste cesty, na hraniciach s Rwandou ma colník dokonca z nich takmer vyzul. Až keď som mu vyargumentoval, že bez nich nemôžem na horské gorily, nechal ma. Na expedícii je vždy dôležité mať dobrú obuv. Tieto topánky boli pre nás absolútnou istotou. Poskytovali pohodlie, ochranu, skvele dýchali, noha sa v nich príjemne cítila a navyše často upútavali pozornosť. Nielen domorodcov či strážcov v parkoch, ale i nemeckých turistov a rwandských policajtov. V dažďovom pralese dostali najviac zabrať, čierne blato im nesedelo, no bola to len estetika a po vyčistení to boli znova naše bušmanky. Párkrát ma ochránili pred útokmi zúrivých pralesných mravcov, ktoré sa cielene zameriavali na preniknutie pod nohavicu. Ak som nemal nohavice zakasané do topánok alebo ponožiek, bol to môj koniec.
Až po nastolení bezpečia a vynovení starých rozbitých ciest sa Kidepo otvorilo svetu. Žiaľ, to čo ostalo je len matným odleskom toho, čo tu kedysi bývalo, zvlášť čo sa zvierat týka. V časoch, keď Uganda získala nezávislosť si prvý prezident Obote uvedomoval jeho cenu a už v druhý deň vládnutia rozhodol o povýšení bývalej rezervácie na národný park. Tušil totiž, že v tomto najzvernatejšom kraji možno očakávať zlatú baňu pre rozvoj turizmu. Rovnako uvažoval i ugandský diktátor Idi Amin. Ten v rozmare prikázal postaviť na jednej z kidepských skál multimiliónový hotel. Hotel je dodnes na mieste a stále nie je dokončený. Od Morisa sme počuli, že jeho syn hodlá rezort dokončiť. Po zvrhnutí krutovládcu však park iba trpel, vláda stratila nad ním kontrolu, územie začali okupovať bandy pytliakov a dokonale ho vyhladili, hovorí sa, že úbytok zveri činil 95%. Definitívne tu bol vyhubený nosorožec ostronosý. V noblesnej ubytovni Apoka Lodge je vystavená lebka možno posledného kidepského nosorožca. Brutálne boli zdecimované i stáda slonov. Jedna z najdivokejších a najveľkolepejších scenérií vo východnej Afrike však ostala. Tvorí ju hornatá a romantická krajina "nedotknutá" civilizáciou s nadmorskou výškou do 1200 m. Okolo parku je niekoľko vrchov, z nich najvyšší má 2752 m. Pretínajú ho dve hlavné rieky, Narus a Kidepo, ktoré v období sucha bývajú takmer bez vody. Západná časť parku je vlhkejšia, v nej žije viac byvolov, antilop a levov. Severovýchodný sektor je vyprahlejší a žije v ňom viac polopúštnych druhov, niektoré v rámci celej Ugandy len tu (kudu, serval, dikdik). Povesť parku s nedostatočnou bezpečnosťou pretrvala do obdobia pred piatimi až tromi rokmi. Cesta do parku je náročná a dlhá a obvykle na ňu potrebujete celé dva dni. Počet turistov je tu stále smiešne malý, dnes sa pohybuje okolo 2700 za rok. To je len desatina oproti iným ugandským parkom a so známymi kenskými či juhoafrickými parkami to radšej porovnávať nebudem. Blízkosť Sudánu, v praktickom zmysle krajina zodpovedá typu východosudánskej savany, bola pre nás veľkou výzvou. Bývalý raj lovcov - dnes Južný Sudán - je stále nedosažiteľnou ikonou. Aj keď dostať sa do južných častí Sudánu v tejto dobe už možno, otázne je aký by to malo zmysel navštevovať parky bez infraštruktúry (tj. možnosti ubytovania a ciest) a so zvieratami nezvyknutými na návštevníkov. Pre nás bolo Kidepo zo zoologického či botanického hľadiska už Sudánom. Zodpovedá tomu typ krajiny, savana a napokon aj niektoré druhy zvierat. Asi najviac žije v parku byvolov, ktoré prekvapia zvedavosťou a niekedy i tisíchlavovými stádami. Boli zaujímavé aj tým, že pomedzi klasickými kaferskými byvolmi sme našli i jedince vzhľadovo, tvarom rohov či postavou mierne odlišné. Boli to sudánske byvoly. Rovnako pre sudánsku savanu typický byvolec Jacksonov bol pre nás veľkým magnetom. Zvláštne vypadajúce, úzkohlavé akoby archetypálne antilopy s prapodivným vzhľadom možno dnes uvidieť len na dvoch dostupných miestach, v dvoch ugandských parkoch. Ostatné takéto byvolce žijú v parkoch a na savanách štátov, kde dostať sa nie je jednoduché a ani bezpečné (Stredoafrická republika, Sudán, Čad). Kidepo je domovom slušnej populácie levov. Africká noc by bez revu levov bola zbavená svojho kúzla. O ich prítomnosti nás presvedčoval rev spoza kempu každý večer. Okrem nosorožca pytliaci stihli vykynožiť aj žirafy a antilopy losie. Oba druhy sem ochranári spätne doviezli, no ich počty sú veľmi nízke. Kidepo je dnes posledným miestom výskytu pravých ugandských zebier bezhrivých. Všade, kde sa predtým vyskytovali, už vyhynuli. Kedysi ich neďaleko odtiaľto do českých zoo nalovil známy lovec Josef Vágner. V Sudáne a Etiópii už s vysokou pravdepodobnosťou tiež vyhynuli. Podľa posledných vierohodných údajov ich v Kidepo prežíva posledná stovka, možno o čosi viac. Tieto zvláštne zebry, kde u žrebcov nenájdeme hrivy, sú osobitným poddruhom zebry stepnej. Pre nás boli hlavným cieľom expedície. Potrebujeme ich zdokumentovať, kým ešte žijú. To je vlastne naša hlavná filozofia na afrických cestách. Mnohé africké druhy zvierat zanedlho proste nebudú. Od iných zebier sa líšia aj výrazne bielymi ušami a niektorými inými drobnejšími znakmi. Hľadať posledné zebry v parku Kidepo je však hľadaním ihly v kope sena. Desiatky kilometrov jazdenia prinieslo pohľady na dve tri malé stádočká pochodujúce v diaľke v kopcoch a ďaleko od cesty. Najlepšou šancou bolo vyčíhať si jedno rezidentné stádo, ktoré pravidelne navštevuje kemp Apoka, aby si tu zahnalo smäd a z časti našlo i ochranu pred levmi. Rozľahlý kemp priťahoval napokon aj niektoré iné zvieratá, ktoré akoby inštinktívne nachádzali u ľudí viac bezpečia. Šesť týchto velevzácnych zvierat sme pozorovali už prvý večer. Ako nám bolo doporučené, našli sme ich hneď za poslednými záchodmi kempu. Na planine sa popásali v spoločnosti byvolcov Jacksonových a vodárok jeleňovitých. Fotenie to bolo ale náramne silené - zamračená obloha, takmer tma, vysoká tráva a neochota pustiť nás bližšie hrali proti nám. Druhýkrát bola obloha o čosi jasnejšia, no nevzišli z toho fotky, akoby sme si želali, potrebovali a po aké sme prišli. Až nakoniec, posledný večer v Kidepo, k nám Afrika bola milosrdná a blahosklonne nám naservírovala podvečerné mäkké a teplé svetlo, ktoré dokonale ožiarilo trávnatú planinu so zebrami a byvolcami. Veľká časť populácie miestnych zebier bola jednoducho vypytliačená a v poslednej dobe naviac i zdecimovaná jednou konskou chorobou. Chceme veriť tomu, že posledné bezhrivé zebry Ugandy prežijú, že ich stavy pôjdu hore, rovnako ako počet návštevníkov parku a že naše fotky nebudú za pár rokov historickými zábermi ďalšieho vyhynutého afrického zvieraťa.


2.    K veľkým jazerám na západe


Keď sa ubytujete v africkom hoteli máte dojem, že je dostatočne drahý, aby poskytol aký taký komfort, musíte aj tak rátať so všetkým. Teplo, pot, prach, únava z cesty - to všetko chcete zmyť, no voda netečie. Idete dobíjať prepotrebné baterky do foťákov a kamery, elektrina nie je alebo je len obmedzene v určitom vymedzenom čase. A keď sa už na to všetko chcete, ako sa ľudovo slovensky povie vys..., tak zájdete na záchod a uľavíte si. Potom s hrôzou zistíte, že záchod nesplachuje a vás čaká komplikovaná tortúra s výmenou izby, pretože na inej strane hotela voda tečie.
A keď sa konečne dočkáte vody, osprchujete a baterky sa potichučky nabíjajú, vtedy si zapnete telku a zistíte, že k dispozícii je jeden televízny kanál, ktorý podľa svojej vôle prepína barman na recepcii a tak vám vnucuje jeho vkus a správy v ugandčine. Vypnete telku a blažene pozorujete ten skvelý výhľad z okna, v ktorom sa týči majestátna sopka. Vtedy začne večerný koncert bľačania, pretože jeden zo zamestnancov hotela si práve pod vašim balkónom uviazal kozu a asi jej zabudol dať napiť. Až tma vás vyslobodzuje a vy môžete konečne odpočívať. Sme vysoko a je pomerne sucho, takže myšlienky na malarické komáre vás netrápia. Aj preto na svojich cestách uprednostňujeme nocovanie v stanoch. Tento výletnícky bušmanský lifestyle je síce plný romantiky, no má svoje limity. Úmorne sa opakujúci rituál skladania a rozkladania stanu a hlavne hlasy vášho chrbta po dvoch týždňoch ležania na zemi sú napriek karimatkám stále zvučnejšie, až neodoláte a radšej zvolíte dobrodružstvo afrických hotelov. Ale to je TJA. Toto je Afrika a my to akceptujeme a za to nenadávame a nehromžíme.
Druhá etapa našej expedície mala za cieľ už predsa len známejšie a navštevovanejšie časti Ugandy, parky v oblasti veľkých jazier. Toto územie priťahovalo bádateľov, cestovateľov a geografov asi najviac. Všetci sa tu pachtili a hľadali bájne pramene Nílu. Nílov, resp. prítokov tejto najväčšej rieky je tu niekoľko. Do parku Murchison Falls sme vstúpili cez bránu Wankwar. Namiesto kúzelnej a nespútanej divočiny plnej zveri nás šokovali kolóny štyridsiatich kamiónov ázijských značiek. V srdci parku objavili bohaté ložiská ropy, park nepark, tučný zisk je pre vládu dôležitejší. Znechutene sme pokračovali ďalej na juh, k slávnej oblasti Paraa, čo v preklade znamená: "Tam, kde žije veľa hrochov". Dnešným cieľom sú ugandské žirafy Rothschildove, ktoré tu nachádzajú svoj posledný azyl v Afrike. Inde ich uvidíte len v malom počte na asi dvoch troch malých územiach. Už pred cestou som vedel, že za každú cenu musíme nájsť istú kúzelnú časť parku, miesto kde nájdete neskutočnú scenériu afrického sveta. Ide o neobyčajné palmové savany, ktoré sa nachádzajú tesne pri Viktóriinom Níle. Ako píše Martin Johnson: "Tam sme uzreli obraz, ktorý stál za to, aby sme za ním prešli pol sveta". Deleibské palmy sa poznajú podľa zhrubnutej stredovej časti kmeňa. Tu dominujú a ich porasty pripomínajú skôr zanedbané palmové plantáže ako prapôvodnú divočinu. A keď sa touto krajinou klátia graciózne žirafy, k blahu nám už nič nechýba. Tento neveľký úsek radím k najkrajším africkým krajinným výjavom, aký som kedy videl. Afrika bola k nám opäť prívetivá a podvečer v tom najlepšom svetle nás dopravila k zlatožltej trávnatej stráni nad cestou, kde na pozadí belasej oblohy postávalo stádočko týchto dlhokrkých zvieracích ikon Afriky. Lepšie podmienky na fotenie sme si nemohli priať. Práve v týchto chvíľach, keď pred vašim objektívom je to, po čom ste túžili a na čo ste sem prišli, tak práve vtedy si uvedomíte, že všetko to africké nepohodlie stojí za to. Ako sa hovorí, veľkosť zážitku je úmerná miere nepohody, ktorú musíte kvôli nemu podstúpiť. Podobne sme postupne nazbierali ďalšie ugandské druhy do našej zbierky, okrem najbežnejších byvolcov, vodárok a kobov i zriedkavé a malé antilopky oribi. Tie sú v iných častiach Afriky len prchavými tieňmi, druhom, ktorý sa len ojedinele kde tu mihne. No v Murchison Falls je ich najlepšia lokalita na celom kontinente a miestami ich musíte autom odtláčať z cesty. Slony a byvoly sa ešte spamätávajú z minulosti a ich počty sú malé. Kempujeme nad Nílom, na lúke plnej hroších a byvolích hovien, no nevadí nám to. Nadšenie opadáva počas noci, keď hroch obhrýza trávu tesne pri kraji stanu ako dajaká megakosačka. Cez okno hľadíme do jasnej noci, vidíme temné siluety hrochov a krv nám radostne búši v žilách. V tej chvíli vás napadne poučka, že hroch zabije v Afrike spomedzi všetkých zvierat najviac ľudí a niekedy sa splaší a prebehne skrz stan ako košický rýchlik. Strach sa mieša s pocitom divokej romantiky a dobrodružstva. Lesť s blikajúcou baterkou zaberie a hroch sa s baritónovým chrochtaním odoberie inam. Nad ránom sme sa precitli na zúfalý vreskot paviánov, ktorý prerýval chraptivý kašeľ hladného leoparda. Po zobudení poskakujeme medzi trikrát väčším počtom trusu a znova si navrávame TJA.


3.    V pralesoch pri konžských hraniciach


"You are lost!", to boli slová miestneho policajta v zapadlej dedinke v oblasti Kanungu. Keď cestujete Afrikou, nie je problém zísť z cesty. Na túto cestu sme si nevzali navigáciu a dôverovali sme domácemu šoférovi. Ako sa ukázalo, rázcestí je v oblasti hornatej západnej Ugandy neúrekom a nie sú nijako označené.
Za koloniálnych čias naučili Belgičania domorodcov obhospodarovať krajinu i vo svahoch. Výsledkom je dnes pre nás zúfalý pohľad, každý každučičký kúsok zeme je vyparcelovaný, niečím vysiaty a obrábaný. Dokonca i v najprudších svahoch a strminách nájdete vždy kúsok banánovej plantáže či políčko. Neviem z čoho by žili Afričania, keby neboli banány. V každej usadlosti sme videli chlapov funiacich pri tlačení trsmi banánov obťažkaných bicyklov. Veru neľahký je život a existencia Afričana. My nemáme ani poňatia ako musia žiť. Všetkým tým, čo sa u nás sťažujú na ťažký život by som doporučil skúsiť prežiť v Afrike. Horské cesty sú neskutočne rozdrgané, vytrasú z vás celú dušu a komentáre šoféra o africkej masáži sa vám veľmi rýchlo prestanú zdať byť vtipné. Cestou z Hoimy sa tak rozpršalo, že pôvodne hlinitá cesta sa premenila na mazľavé blatité čosi, naviac profilom prechodné len v strede. Ak vám auto skĺzne k okraju, ste stratení a uväznení v jarku, z ktorého len tak nevyjde ani terénne auto. Presne to sa nám prihodilo, odrazu naša Toyota skĺzla k okraju cestu a narazila bokom do hlinitej steny. Odniesol si to odrapený blatník a pokazené otváranie okna. Zvyšok cesty, až do servisu, muselo byť neustále otvorené. Pôvodná zelená farba auta sa zmenila na krásny červenohnedý film bahnitého nástreku. Osem hodín drkotania pri jednom presune je veľa na každého. Potom odrazu ako blesk z čistého neba pod zadkom vnímate hladkých chod po asfaltke a novú cestu postavenú vládou blahorečíte. Presne taká vedie z Fort Portalu do parku Semliki. Celá oblasť je akoby neugandská, leží za hrebeňom pohoria Ruwenzori, žijú tam prevažne Konžania, medzi nimi i trpasličí Pygmejovia a čo nás najviac zaujíma, pri rieke Semliki bujnie výbežok konžského dažďového pralesa Ituri. Tento zaparený a vlhký prales je našim cieľom.
Expedičné košele Bushman Hummer dostávajú zabrať hneď po vkročení do steny pralesa. V okamihu ich máme celé premočené. Pot tečie aj na miestach, kde to nebýva zvykom. No my sme prišli obdivovať tento zázrak prírody v duchu hesla vyšitého na košeli. Rešpekt k prírode a v tejto chvíli k dažďovému pralesu máme veľký. Dažďový prales je pre mňa chrámom prírody. Vysoké a nebotyčné stromové velikány sošne zdvíhajúce svoje kmene k nebesám sú pre mňa obrími katedrálami. Svetlo prenikajúce pomedzi ich koruny je ako svetlo prebleskujúce mozaikovými oknami gotických katedrál. Vlani tu prvýkrát po 50-tich rokoch pozorovali návrat pralesnej žirafy okapi. Kedysi tu bola prítomná, dnes žije iba v jednom lese v Kongu. Mysteriózne zviera obýva tento les a nám to stačí, pretože vieme, že šanca ho stretnúť je rovná takmer nule. Zaujímavosťou parku sú otvorené svetliny Sampaya, kde vyvierajú horúce pramene. Miestni domorodci v nich predvádzajú malé divadielko s vajcami. Stačí 10 minút a občerstvujúce vajce na tvrdo je hotové.


4.    Sopky a gorily


Každú jar prebieha v Rwande národná akcia. Počas nej sa dávajú mená všetkým mláďatám goríl, ktoré sa v uplynulom roku narodili.Keby sa horské gorily nestali národným symbolom tejto malej a preľudnenej africkej krajinky, už by asi neboli. Vďaka rozvoju gorilieho turizmu si dnes v školách deti spievajú pesničky o gorilách, na každom rohu vidíte zobrazenie tohto ľudoopa, od hotelov, ubytovní, obchodov až po sochy goríl v nadživotnej veľkosti. Všetky horské gorily žijú len v malej oblasti sopečného pohoria Virunga a v lese Bwindi v juhozápadnej Ugande. Virunga leží na rozhraní troch štátov (Rwanda, Uganda a Kongo). Dnes je to obrovský biznis, ktorý funguje a zároveň chráni gorily pred vyhynutím. Ráno v správe parku v Kinigi pripomína prvomájové zhromaždenie. Desať habituovaných gorilích rodín, tj. navyknutých a trénovaných na prítomnosť turistov, zaručuje záplavu dolárov – plný stav osemdesiatich miesteniek. Všetky sú vypredané. Ku každej gorilej rodine smie len 8 ľudí a sprievod. Jedno povolenie na hodinovú návštevu goríl stojí 750 dolárov, na ugandskej strane 500 dolárov.


Trávnatá plocha pri správe parku sa hemží prevažne anglo-americkými návštevníkmi. Prerozdeľujú sa do skupín, každá dostane pridelenú jednu goriliu rodinu, vychádzkové palice a vstupnú teatrálnu, no povinnú inštruktáž o treku. Systém stopovania goríl tu majú dôkladne prepracovaný. Už od piatej rána prečesáva niekoľko stopárov miesta, kde boli gorily včera. Títo sú neskôr kontaktovaní vysielačkami. Po oznámení polohy skupina vyráža do horského terénu, spočiatku autom, neskôr peši. Niekedy to nie je žiadna selánka, je potrebné zdolávať šmykľavé chodníčky a strminy, raz dole, raz hore. K tomu si prirátajte vysokú nadmorskú výšku a pichanie v pľúcach a viete, čo to znamená gorilí trek. Našťastie celú našu bagáž - statív a fotobrašny zverujeme miestnym a trénovaným boyom - nosičom. Aj keď náš sprievodca vie, kde asi gorily dnes sú, trvá to skoro dve hodiny, kým sa k nim dostaneme. Naše gorily nachádzame na rozľahlej stráni pod vulkánom Muhavura. Nie sú tu žiadne stále chodníky, pretože gorily sú vždy inde a zo dňa na deň sa presúvajú za potravou. Chlapík s mačetou presekáva cestu a vojačik vo vetrovke a so samopalom na všetko dohliada pre prípad dosť nepravdepodobného stretu s byvolom či slonom. Myslím si, že šanca stretnúť sa s konžským povstalcom je tu vyššia. A potom to nastane. Stojíte pred nimi. Rodinou najväčších ľudoopov sveta, najväčších goríl zo všetkých goríl. Horské gorily z Virungy sú telesne najväčšie a zároveň najviac adaptované na vyššie polohy, čo znamená najsrstnatejšie a pre nás i najkrajšie. A hoci sme pred rokmi videli gorily v Bwindi, tieto sú impozantnejšie a v otvorenejšom prostredí. Rodina Nyakagezi je jedinečná tým, že v nej žijú až štyri dospelé striebrochrbté samce. V iných rodinách je samec obvykle jeden. Čím viac samcov, tým vyššie šance, že za zaplatených 60 minút zachytíme nejaký pekný portrét s vysokým a srstnatým tylom alebo hĺbavým pohľadom filozofa. V skupine je i roztomilé trojmesačné mláďa, ktoré v ženskej časti skupiny vyvoláva vzlyky a vzdychomer funguje. Vidieť gorilu v zoo je zážitok, no nemožno ho porovnávať s pocitmi, keď stojíte od nich na pár metrov vo voľnej prírode. Vtedy vnímate ich pachy, pohyby, kručanie v bruchu a zvuky akosi intenzívnejšie. Aj keď je oficiálne naordinovaná minimálna 7-metrová odstupová vzdialenosť, terénne danosti to občas nedovolia dodržať. A v tom najlepšom, keď sa vodca rozhodol vstať a vyrazil úzkou asi dva metre širokou pasekou rovno oproti mne, tak vtedy musela túžba po dobrom zábere stranou a ranger ma strhol, aby som sa mu odstúpil. Na gorile nebola ani najmenšia známka nepokoja. Kľudne prešiel okolo, nevenujúc mi ani zlomok pohľadu. Bolo to povznášajúce a krátke predstavenie plné pokory a emocionálneho náboja. Vtedy som si znova uvedomil, prečo ľudia tak milujú gorily. Pretože sú ako my. Celé to bolo ako návšteva u známych. Posedeli sme, povedali si pár slov, zistili čo je nové, vymenili pár zážitkov, poďakovali a rozlúčili sa.